Prečo práve „kočnerovské“ praktiky
Keď som pred niekoľkými mesiacmi začal uvažovať o tom, že začnem písať o verejne málo známych veciach, ktoré sa dejú v našom školstve, zvažoval som, akú formu si zvolím. Napokon som sa rozhodol pre sériu blogov s „kočnerovskou“ tematikou, pretože praktiky, aké používal Kočner a jemu podobní jedinci, sa využívajú aj v iných oblastiach než súdnictvo. Školstvo ako také nie je žiadnou výnimkou. Preto som svoju pozornosť zameral na podnety a javy, ktoré som poznal z vlastnej skúsenosti, alebo o ktorých som sa dozvedal počas vykonávania svojho poslaneckého mandátu.
Desivé svedectvá zo škôl
Desiatky ľudských osudov, zranených a ponížených osobností, šikanovaných a utrápených pedagógov, sklamaných a frustrovaných ľudí, ktorí možno naivne dúfali, že v školstve nájdu čisté vzťahy, transparentnosť bez korupcie, klientelizmu a rodinkárstva, skutočnú demokraciu zbavenú nánosov špinavostí a pretvárky... Všetci títo kolegovia-učitelia, nech už boli z ktorejkoľvek časti Slovenska, mi písali alebo pri našich osobných stretnutiach rozprávali o tých istých problémoch. Akoby som stále počúval identický príbeh, len jeho protagonisti sa stále striedali.
Často to boli až desivé svedectvá o porušovaní ich zamestnaneckých, ale aj ľudských práv, rozbitých vzťahoch v kolektívoch, totalitných praktikách ich nadriadených, bossingu najhrubšieho zrna. A ako som aj v jednotlivých častiach o „kočnerovských“ praktikách v našom školstve opísal, v pozadí sa diali aj iné hrozné veci ako korupcia, nefungujúce rady školy s dosadenými figúrkami, nadštandardné vzťahy medzi zriaďovateľmi a riaditeľmi, ovplyvňovanie rozhodovania rady školy, dosadzovanie svojich známych do vedúcich pozícií a zmanipulované výberové konania, dohadzovanie zákaziek pri rekonštrukciách škôl spriazneným firmám, využívanie známostí a kontaktov na všetkých miestach v štátnej správe a samospráve, neobjektívne kontroly s vopred dohodnutými výsledkami...
Strach nie je východisko
Dalo by sa pokračovať vo výpočte týchto strašných a nechutných javov, aké sa dejú (verím, že nie na väčšine škôl na Slovensku). Ale o nich som už písal v predchádzajúcich častiach, preto je zbytočné sa k nim v tejto chvíli znovu vracať. Na konci všetkých problémov a osudov tých, ktorí sa stali svedkami morálneho rozkladu stojí spoločný menovateľ, ktorým je strach. Strach poukázať na veci, ktorých sa stali svedkami, strach pred následkami, strach z kolegov, zo straty zamestnania, spoločenskej degradácie. Väčšinou išlo o ľudí, ktorí boli zahnaní do kúta, narazili na mohutný val v podobe temer absolútnej moci svojich nadriadených, no rovnako tak pasivity a mlčania svojich kolegov.
Nádej nikdy nezomiera
Mnohí z nich prišli za mnou osobne, písali mi a prosili o pomoc. Možno som pre nich znamenal poslednú inštanciu, ktorej ešte verili a dúfali, že ich neodmietne a poskytne oporu, poradí im, ako majú ďalej postupovať. Nikomu z nich som sa neobrátil chrbtom. Mojou povinnosťou bolo urobiť všetko pre to, aby som im pomohol, ale aj ľudsky vypočul, dodal možno viacej nádeje, síl pokračovať v začatom boji. Po 4 rokoch práce poslanca tak môžem povedať, že za sebou zanechávam výsledky, a to nielen v legislatívnej oblasti, kde som sa snažil riešiť práve tie problémy, ktoré som opisoval v blogoch o „kočnerovských“ praktikách, ale aj v konkrétnych prípadoch, keď som intervenoval v prospech tých, ktorí ma oslovili, kontaktoval úrady a žiadal o nápravu, interpeloval ministerstvá, osobne sa angažoval tam, kde bol porušený zákon, verejne vystúpil a postavil sa za bezbranných kolegov-učiteľov, ktorých práva boli pošliapané. Ale či to malo nejaký zmysel, môžu, samozrejme, posúdiť len oni - ľudia, ktorým som sa v medziach zákonných možností snažil pomôcť. O každom človeku hovoria predovšetkým jeho činy a nielen slová.
Biele vrany na školách
Jednako chcem všetkým, ktorí ma za 4 roky oslovili a dali mi možnosť, aby som im podal pomocnú ruku, poďakovať za ich odvahu pri odhaľovaní prešľapov a pochybení „kočnerovcov“, za ich trpezlivosť, ako i za to, že svoj boj nevzdali a nerezignovali. Len takýmto aktívnym prístupom sa dá postaviť na odpor jedincom, ktorí si o sebe myslia, že ich moc a postavenie sú neotrasiteľné. Som presvedčený, že svojím ušľachtilým charakterom, odvahou motivovali aj iných k aktivite v prospech zlepšenia pomerov v našom školstve, odhaľovaniu krívd, nespravodlivosti či netransparentnosti. Oni sú skutoční hrdinovia, ktorí si zaslúžia spoločenské uznanie. „Biele vrany“ na školách. Som rád, že som im mohol byť nápomocný, naplnili ma optimizmom a vierou, že aj vďaka nim sa konečne začnú nahromadené problémy v našom školstve riešiť tak, aby „kočnerovské“ praktiky sa stali už len minulosťou.
Odkazy na jednotlivé časti: