Diktátori odchádzajú, strach zostáva
Staré klasické „zomrel kráľ, nech žije kráľ“ neplatí tak celkom úplne v podmienkach, kde „kočnerovské“ prostriedky ovládania, manipulácie a zastrašovania boli zakorenené až príliš hlboko. Aj keď po odchode diktátora zo školy zavládne v zdeptanom kolektíve mierne nadšenie, akási neopísateľná radosť z príchodu neočakávanej slobody, podvedomý strach z následkov prejavenia roky potláčaných emócií a pocitov neprestáva sužovať tých, ktorí až príliš dlho žili v zajatí vlastnej pasivity a odovzdanosti. Naďalej sa stretávajú v kabinetoch a rozoberajú rôzne scenáre ďalšieho vývoja na škole, ponevierajú sa po chodbách a neisto sledujú, či na nich niekto z „kočnerovcov“ nestriehne, pred žiakmi sú obzvlášť opatrní, aby pred nimi nepovedali niečo, čo by neskôr mohlo byť použité proti nim, na poradách sa zvedavo obzerajú po svojich kolegoch, akoby v ich tvárach chceli vyčítať, čo si o tom všetkom myslia, či naozaj prišla tá vytúžená zmena, či je už skutočne koniec „kočnerovských“ praktík.
S veľkou nádejou hraničiacou s čakaním na zázrak prijímajú fakt, že po rokoch mlčania, strádania a pokory, nedôstojného zaobchádzania a nespravodlivosti sa v pozícii riaditeľa ocitol nový človek (nový kráľ). Práve od neho bude závisieť ich ďalší osud ako aj to, či sa demokracia, humánnosť a spravodlivosť vrátia späť do ich pracovného života.
Na slobodu sa ťažko zvyká
Nie všade a nie zakaždým prebiehajú zmeny k lepšiemu tak rýchlo a bezbolestne. A veľakrát ani k žiadnej zmene nedôjde. Vzťahy sa nevyčistia ani odchodom diktátora, atmosféra strachu a nedôvery sa bude aj naďalej vznášať v chodbách, kde zastal čas. Ak človek žije dlho v ponížení a pokore, len veľmi ťažko sa zbavuje zaužívaných vzorcov správania, ktoré si podvedome osvojil. „Kočnerovské“ praktiky zasiahli hlboko do jeho vnútra a narušili v ňom schopnosť prijať zodpovednosť samého za seba, postaviť sa za vlastné práva, nenechať sa pritlačiť k stene a hlavne dôsledne brániť svoju ľudskú dôstojnosť. Chce to čas, aby sa kolektív vymanil zo zovretia strachu. Na slobodu a demokraciu sa zvyká ťažko, zvlášť keď dlhé roky neboli súčasťou jeho života.
Bez funkcie si „priateľov“ nenájdeš
„Kočnerovci“ neradi prehrávajú a ani s prehrou nerátajú. V priestore, ktorý ovládli a naučili sa v ňom chodiť, využívali najrozmanitejšie prostriedky moci a manipulácie, a to za jediným účelom – dosiahnutia vlastného prospechu. Nič viac, nič menej. Napokon aj svojich donášačov, pätolízačov, udavačov a iné podivné bytosti s vysokoškolským diplomom považovali len za dočasných poskokov, ktorých sa v prípade potreby zbavia. Dobre vedia, že bez ich ochrany by títo paraziti neprežili na škole ani deň. A keď nadíde čas, že budú musieť opustiť svoju riaditeľskú stoličku, nikto z verných mopslíkov sa ich nezastane. Skôr naopak, väčšina z nich ich zaprie. A potom sa budú tváriť, akoby sa nič nestalo, veď k spolupráci boli len "donútení" okolnosťami. Odrazu sa začnú aj zaliečať svojim kolegom, tváriť sa priateľsky, očakávajúc, že ich kolektív znovu prijme a oni sa doň začlenia.
Našťastie však ešte funguje niečo také ako kolektívna pamäť a ich ľstivosť a neúprimnosť sú ich kolegami veľmi rýchlo odhalené. Nahotu medziľudských vzťahov v priamom prenose môžu sledovať všetci tí, ktorí dovtedy žili v iluzórnom svete vlastných predstáv o čestnosti a charakternosti ľudí.
Sladkým časom odzvonilo
Po odchode „kočnerovcov“ sa kontakty popretrhávajú, doba nespravodlivého a neodôvodneného odmeňovania skončila a nahradilo ju „obdobie suchoty“ na výplatných páskach. Zrazu niet kam ísť na kávu, ani na dovolenku zadarmo či školskú akciu spolu s rodinou. A nieto ani peňazí na opravu priestorov školy. Zriaďovateľ znenazdania priškrtil kohútiky a financie sa už neobjavujú pravidelne na účte. Všetko, čo sa dá skartovať, treba urobiť čo najrýchlejšie, ešte pred príchodom kontroly a riadne tak pozametať za sebou stopy. To, čo nezvládne skartovačka, treba opraviť, faktúry prepísať, dokumentáciu doplniť, údaje zakamuflovať. Hlavne nezanechať žiadne dôkazy. Zametači stôp pracujú na plné obrátky (a plný úväzok). Zodpovednosť je pre „kočnerovcov“ hnusná vec, a keďže sa nikdy nemuseli pred nikým a ničím zodpovedať, predstavuje pre nich osobné poníženie v pravom slova zmysle.
Ak padnem ja, padnú aj iní
Hrozba, ktorou sa „kočnerovci“ po celý čas oháňali, že keď skončia oni, skončia všetci spolu s nimi, sa pomaly, ale isto začala napĺňať. Nieto už peňazí od sponzorov, chlebodarcov ani tútorov v podobe vedúceho odboru školstva či starostu. Všetko je nenávratne preč, v rozvrate a totálnom „morálnom“ rozklade. Nič už nefunguje tak ako predtým. S ubúdajúcimi minútami vo funkcii sa začína rozplývať aj ich predstava o vlastnej neomylnosti a nedotknuteľnosti a čoraz viac začínajú prepadať bezradnosti.
V snahe zachrániť si kožu, zakryť svoje prešľapy a získať nové pracovné miesto, neváhajú povyťahovať z osobného trezoru všetko, čo sa dá použiť na proti tým, ktorí sa ich usilujú spoločensky zničiť. Ich zbierka sa počas toľkých rokov úradovania vo funkcii rozrástla a určite by sa v nej našli veľmi zaujímavé a pikantné informácie, ktoré by poslúžili na zdiskreditovanie doposiaľ verných a spoľahlivých partnerov. Tí často snažiac sa uchrániť seba alebo svojich rodinných príslušníkov pred hanbou, verejným odsúdením či hrozbou straty vlastného postavenia, podniknú všetky kroky k tomu, aby „kočnerovcov“ radšej podržali.
Konečná, vystupovať!
Princíp domina, keď po páde prvej kocky začnú padať aj tie ďalšie, má všeobecnú platnosť a vo vzťahoch budovaných na vzájomnej a obojstranne výhodnej pomoci sa prejavuje najvýraznejšie. Keď padne jeden, začnú s ním padať postupne aj ostatní. A je len otázka času, kedy sa narušený reťazec úplne pretrhne. Pred konečným pádom už nieto žiadnej záchrany.