Kočnerovská praktika č. 4: Buduj si okolo seba atmosféru strachu a nedotknuteľnosti

Autor: Oto Žarnay | 14.1.2020 o 7:05 | (upravené 14.1.2020 o 17:24) Karma článku: 5,25 | Prečítané:  2006x

V čase morálneho rozkladu, keď sa právny štát otriasa v základoch a devalvujú sa samotné piliere demokracie, predstavuje spoločnosť ohrozenie práv každého z nás. Či chceme, alebo nie, ocitli sme sa v kočnerovskej dobe...

Vytvoriť si kult osobnosti patrí k základným cieľom „kočnerovcov“.  Od toho sa odvíja všetko ostatné. Bez rešpektu a absolútnej podriadenosti svojich zamestnancov by nemohli udržiavať kolektív v slepej poslušnosti a poddajnosti. Len pokorní  a osudu odovzdaní podriadení im vedia vydláždiť cestu k mocenskému postaveniu, zbavenému akýchkoľvek demokratických spôsobov vládnutia. Známa veta „vyhraj voľby a môžeš všetko“ je aktuálna v každom čase a každom prostredí. Aj v tom školskom. Základnou podmienkou k dosiahnutiu absolútnej moci a vlastnej nedotknuteľnosti je víťazstvo vo voľbách. „Kočnerovci“ dobre vedia, že rada školy ako samosprávny orgán plní len úlohu štatistu, v skutočnosti nie je až taký problém ovládnuť ju zospodu, podchytiť si jej členov a zabezpečiť si tak bezstarostný postup do riaditeľskej pozície. Hra na demokraciu je vždy vabank. Ak členov rady vopred neoslovia a nezískajú na svoju podporu, ľahko by sa mohlo stať, že by po 20 rokoch nastúpil do riaditeľského kresla niekto iný, čo je však v ich chápaní neprípustné. Preto je tiež dôležité vopred eliminovať možné ohrozenie zo strany protikandidátov. Zvlášť, ak sa rozhodne kandidovať niekto z učiteľského kolektívu. V snahe znížiť stupeň vlastného ohrozenia na najnižší sú schopní urobiť čokoľvek, vrátane zdiskreditovania protikandidátov. Stačí napríklad rozšíriť medzi učiteľmi, že ich člen, ktorý sa odvážil prekročiť svoj tieň a kandidovať na funkciu riaditeľa školy, má v prípade svojho zvolenia v pláne prepúšťať, zaviesť prísnejší pracovný režim či iné opatrenia namierené proti svojim kolegom. Aj predtým obľúbený kolega sa tak v očiach kolektívu môže razom stať nepriateľom č. 1. Katastrofické scenáre vývoja na škole po voľbách podsúvané pedagógom sa tak stávajú strategickou zbraňou v rukách „kočnerovcov“, ktorých cieľom je predovšetkým udržať si svoje dovtedajšie neohrozené postavenie. 

Poistka u zriaďovateľa

V prípade, že by sa im to náhodou vymklo spod kontroly a vo výberovom konaní by neuspeli (málo pravdepodobné), stále majú v rukách poistku v podobe práva zriaďovateľa vetovať rozhodnutie rady školy. A to až dvakrát. Stačí len zaklopať na tie správne dvere na úrade a nepriaznivý výsledok výberového konania sa zázračným spôsobom otočí v ich prospech. V prostredí samosprávy, kde je každý každému zaviazaný, nie je problém premeniť demokratický inštitút rady školy na otrockého služobníka tzv. vyšších záujmov.

Odbory sú na smiech

Nástupom do funkcie s „kočnerovcom“ otvárajú dvere k neobmedzenému vládnutiu. Dobre vedia, že odborové organizácie na škole plnia len formálnu funkciu a vo väčšine prípadov sa im nepostavia na odpor. Poslúžia im akurát tak na to, aby s nimi dohodli kolektívnu zmluvu, a urobili voči zamestnancom niekoľko ústupkov, ale len naoko, aby im mohli zapchať ústa. Odborárov nechajú, aby si robili svoje schôdze, organizovali výlety či rozdávali predvianočné balíčky zo sociálneho fondu. V prípade vyhlásenia štrajku alebo štrajkovej pohotovosti už takí zhovievaví nebudú. Nepotrebujú mať problémy so zriaďovateľom. Preto na rad prichádzajú mechanizmy zastrašovania jedincov, ktorí by sa chceli do štrajku zapojiť. Odborárske schôdze sa síce uskutočňujú bez prítomnosti zástupcov vedenia školy, ale ani to nezaručuje, že sa informácie nedostanú von. Precízne vybudovaná sieť donášačov je oporným pilierom „kočnerovcov“, ktorí tak už na druhý deň vedia, čo sa na odborárskej schôdzi prerokúvalo a môžu k tomu zaujať patričné stanovisko. Konečným riešením nahromadených problémov, na ktoré členovia pedagogického kolektívu upozornili, je zväčša prepustenie tých, ktorí sa na odborárskych schôdzach najviac oháňali demokraciou. Paradoxne, pri dávaní výpovede, „kočnerovci“ musia o tom informovať aj zástupcov odborov, ktorí však vo väčšine prípadov voči výpovedi nemajú námietky. Svojich kolegov, zvlášť tých, ktorí sa predtým často ozývali, sa nezastanú a s predstieranou ľútosťou im oznámia, že boli prepustení.  Na rozlúčku im kúpia kytičku kvetov (niekedy ani nekúpia). Po každej výpovedi zamestnanca, ktorú dostal za nejasných okolností,  sa vzťahy v odboroch ešte viac utužia, alebo z nich postupne začnú vystupovať radoví členovia, ktorí pochopili, že budovať demokraciu v podmienkach totalitného vedenia školy je nemožné. „Kočnerovcom“ to, samozrejme, vyhovuje, lebo ich moc sa tým ešte viac upevní.

Strach z prepustenia

Každý zamestnanec má strach z prepustenia z práce. Práve strach je živnou pôdou pre manipuláciu, zastrašovanie a rôzne formy bossingového správania. Šikanovanie (bossing) patrí k tým najobľúbenejším praktikám „kočnerovcov“. Vďaka tejto zaužívanej metóde na potláčanie vzdoru, kritiky a slobody prejavu sa im v školských kolektívoch darí budovať a udržiavať atmosféru strachu, vzájomnej podozrievavosti a nedôvery. V prostredí, kde sa zamestnanec každý deň stretáva s hrubosťou, aroganciou moci a navyše musí čeliť možným sankciám za často vykonštruované prečiny, je veľmi ťažké zachovať si duševnú pohodu. Ak sa dostane do nemilosti vedenia, je len otázkou času, kedy sa ocitne na zozname prepúšťaných. 

Kabinetoví revolucionári

Preto je pre väčšinu pedagógov oveľa jednoduchším riešením zotrvať v stave aktívnej pasivity. Navonok zo strachu z následkov nebudú prezentovať svoje názory, obzvlášť ak sú kritické voči spôsobu riadenia školy, no po kabinetoch budú vytvárať „ilegálne“ bunky a kuť tajné plány, ako „naložia“ vedeniu školy. Individuálna revolta a ani tá kabinetná však v konečnom dôsledku neprinesie žiadnu pozitívnu zmenu. Jednotlivca, ktorý sa postavil proti „kočnerovcom“ napokon vyhodia zo školy a kritikov v kabinetoch odstavia ich vlastní kolegovia, z ktorých sa  pre rôzne, z toho plynúce výhody, stanú donášači vedeniu. Faustov odkaz nesúci sa dejinami o zapredaní duše diablovi je taký príznačný pre naše školstvo...

Žiačku bolí brucho z učiteľa - a učiteľa z riaditeľa

K najčastejším zdravotným dôsledkom vznikajúcim práve v dôsledku dlhodobého vystavenia šikanovaniu a strachu z následkov patrí žalúdočná neuróza a psychické problémy. Snaha zachovať si optimizmus a odstup od vecí, ktoré sa na človeka valia z každej strany ako bumerang, sa míňa účinkom. Zvlášť, ak učiteľ prichádza každý deň do školy v neistote, čo na neho „kočnerovci“ zase vytiahnu. Pokiaľ sa správa „lojálne“ voči vedeniu, nemusí sa natoľko strachovať. Horšie je to v prípade, keď sa stane obeťou prehnane zapáleného kolegu, ktorý na jeho nedostatky v práci, zhoršené pracovné nasadenie či ovplyvňovanie mienky kolektívu upozorní vedenie školy. Vtedy nastúpia tvrdé sankcie. 

Aj učiteľ môže dostať poznámku

Neprispôsobivým členom pedagogického zboru, ktorí z nepochopiteľných dôvodov nechcú dodržiavať zaužívaný systém práce na škole a rešpektovať svojich nadriadených v duchu hesla „poslúchaj a pracuj“, „kočnerovci“ najskôr naznačia, aký osud ich čaká. Na rad príde zápis za porušenie pracovnej disciplíny, a potom ďalší a ďalší. S pribúdajúcimi zápismi sa šanca, že na škole zostanú učiť aj ďalší školský rok, čoraz viac znižuje. „Kočnerovci“ si to pre istotu poistia zápisom o porušení pracovnej disciplíny s možnosťou okamžitej výpovede. Od toho okamihu už ako supy striehnu na každý krok svojej obete, len aby ju znovu prichytili i pri najmenšom previnení, ktoré by im poslúžilo ako zámienka na okamžité rozviazanie pracovného pomeru. Zamestnanec tak postupne psychicky upadá, síl má čoraz menej, nevládze už ani aktívne reagovať na každodenné karhanie zo strany nadriadených, predvolávanie na koberček k riaditeľovi či zhadzovanie na pedagogických radách pred kolegami. Čím ďalej, tým viac sa ocitá v izolácii. Ostatní sa s ním boja prehovoriť, postupne sa vyčleňuje z kolektívu, bez pochopenia a podpory svojich kolegov.

„Kočnerovci“ dobre vedia, že ak vytvoria prostredie strachu a dokážu zlomiť jednotlivca, kolektív sa nielenže nepostaví na jeho stranu, ale zavládne v ňom ešte väčší strach a nedôvera ako predtým. Nepomôže ani hľadanie pomoci zvonka. Ak niekto napíše sťažnosť zriaďovateľovi alebo sa obráti na radu školy, na druhý deň už o tom vedia aj oni. Ak sa rozhodne vystúpiť na zasadnutí poslancov a otvorene im povie, čo sa na škole deje, čaká ho ďalší zápis za porušenie pracovnej disciplíny za to, že ohováral školu a poškodil jej dobré meno. 

Médiá ako princ na bielom koni?

Rovnako to hrozí v prípade, že by chcel o svojich problémoch prehovoriť v médiách. Tých sa ale „kočnerovci“ boja najviac, určite viac ako kontroly. Médiá majú veľkú mienkotvornú silu a dokážu aj z malej kauzy urobiť prípad, ktorý neunikne pozornosti štátnych úradov. Preto „kočnerovci“ zakazujú svojim zamestnancom komunikovať s novinármi a poskytovať im interné informácie. Dokonca to majú ošetrené aj v pracovnom poriadku. V prípade, že si niektorý z nich dovolí aj napriek zákazu informovať médiá, musí si byť vopred vedomý následkov v podobe besnenia svojich nadriadených. Z bojovníka za spravodlivosť sa razom stane štvanec na úteku. Len v ojedinelých prípadoch dokáže odolať nesmiernemu psychickému tlaku a útokom zo strany svojich nadriadených. Výpoveď, či už dobrovoľná, alebo nanútená, je pre neho skôr vykúpením než osobným trestom. Psychické týranie, ponižovanie a šikanovanie sa môže napokon na obetiach podpísať aj vážnym ochorením alebo dlhodobou práceneschopnosťou, ktorá je asi jediným únikom pred úplným duševným zrútením.

Len ten si zaslúži slobodu, kto o ňu každý deň bojuje

Budovanie atmosféry strachu a vlastnej nedotknuteľnosti je pre „kočnerovcov“ základnou a nevyhnutnou podmienkou k vytvoreniu neohrozeného mocenského postavenia. Dobre vedia, že sila kolektívu v školskom prostredí nehrá žiadnu úlohu a heslo "v jednote je sila" sa už dávno vytratilo z povedomia pedagógov, ktorých zväčša existenčné problémy prinútili nazerať na život okolo seba (vrátane nespravodlivosti) cez prizmu doby, v ktorej mlčať a nevyskakovať znamená mať relatívnu istotu bezpečia a práce. To "kočnerovcom" umožňuje s nadradenosťou a absolútnou sebaistotou vyhrážať sa svojim podriadeným, ovládať ich strachom z prepustenia, zastrašovať ich argumentom, že na každú pracovnú pozíciu majú ďalších desať záujemcov, potláčať pluralitu názorov už v zárodku, dokazovať im ich absolútnu závislosť na rozhodnutiach vedenia školy, preťažovať ich úlohami, neustále ich kontrolovať na každom kroku a striehnuť na akýkoľvek ich chybný krok či nedostatky v práci, zabíjať v nich samotnú podstatu slobodného a samostatne zmýšľajúceho človeka...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?