Kočnerovské praktiky v našom školstve. Praktika č. 3: Hľadaj špinu a keď treba, tak použi

Autor: Oto Žarnay | 3.12.2019 o 7:10 | Karma článku: 2,21 | Prečítané:  838x

V čase morálneho rozkladu, keď sa právny štát otriasa v základoch a devalvujú sa samotné piliere demokracie, predstavuje spoločnosť ohrozenie práv každého z nás. Či chceme, alebo nie, ocitli sme sa v kočnerovskej dobe...

Vytvoriť si sieť dobrých vzťahov so zriaďovateľom, štátnymi úradmi, školskou inšpekciou, inšpektorátom práce, podchytiť si členov rady školy, hlavne rodičov a poslancov zastupujúcich zriaďovateľa, poistiť sa kontaktom na vplyvného človeka niekde hore (v správnej chvíli zasiahne a podrží chrbát) nestačí na to, aby si „vyvolení“ udržali neohrozené postavenie. Tieto „kočnerovské“ kontaktné mechanizmy tvoria pevné základy, na ktorých sa dá vybudovať moc aj na desiatky rokov, s malými prestávkami po komunálnych a parlamentných voľbách, kedy dochádza k výmene ľudí vo funkciách a reťaz vzťahov sa tým pádom môže pretrhnúť. Na oporných pilieroch je nutné vytvoriť odolný systém, ktorý sa len tak nezrúti a ani neotrasie po akýchkoľvek spoločenských zmenách či vnútorných problémoch školy.

Ako ovládnuť kolektív

Na začiatku je dôležité ovládnuť priestor a ľudí v ňom. Prvoradé je pripraviť si v zborovni zázemie. Keďže učiteľské kolektívy sú zväčša pomerne veľké, bolo by komplikované bez použitia sily či šírenia atmosféry strachu udržať ich na reťazi. Dlhodobo sa však ani tieto zaužívané mocenské prostriedky nemusia javiť ako účelné. Oveľa jednoduchším spôsobom, ako ovládnuť kolektív a eliminovať v ňom možné náznaky odporu, je roztrieštiť ho, spôsobiť v ňom rozkol, dosiahnuť, aby sa rozdelil na menšie skupinky. Vtedy je už ľahšie ovládateľný, a čo je dôležité, je pod stálou kontrolou. Na zabezpečenie absolútnej podriadenosti stačí vniesť do kolektívu vzájomnú nedôveru, podozrievavosť, závisť, ohováranie, intrigy a osobnú nevraživosť, ktoré vytvárajú živnú pôdu pre špehovanie a donášačstvo. 

V duchu hesla „všetci sú si rovní, ale niektorí sú si rovnejší“, sa v kolektíve zámerne začnú vyzdvihovať jedinci, ktorých lojalita voči vedeniu školy dosiahla absolútny vrchol vo chvíli, keď svoju chrbtovú kosť vymenili za pravidelné mesačné odmeny na účte v banke. Keďže odmeny sú nenárokovateľnou zložkou a informácie o nich nie sú verejne prístupné, pre ostatných je ťažké preukázať, že ich kolega bol finančne zvýhodnený a v podstate kúpený. Napriek tomu (keďže na škole je všetko verejným tajomstvom) sa skôr či neskôr aj tak dozvedia, že niektorí osoby požívajú výsady, ktoré sú pre ostatných nedostupné. Nedostupné však neznamená nedosiahnuteľné. Stačí zmeniť svoj pohľad na vec, stať sa lojálnejším a niekoľko desiatok eur navyše môže zavítať aj na účet dovtedy nedoceneného člena pedagogického zboru.

Dáš = dostaneš

Rovnica je jasná. Dáš = dostaneš. Zvýhodňovanie jedných na úkor druhých sa nerobí len tak, pre pekný úsmev či kamarátsky pozdrav. Od jedincov, ktorí sa tešia z finančných, ale aj iných výhod, sa očakáva nielen bezpodmienečná poslušnosť a oddanosť, ale lojalita v tom najširšom slova zmysle. Takýto človek stráca právo na kritiku „kočnerovcov“, a teda aj na vlastný názor, nesmie sa zastať kolegu, ktorý sa ocitol v nemilosti vedenia školy, polemizovať ani odvrávať. Jediné, čo mu nie je upreté, je zaviazanosť voči svojmu chlebodarcovi, ktorému musí donášať informácie, slúžiace na zdiskreditovanie nepoddajných pedagógov. Otrocká poslušnosť, vynútená osobnými príplatkami, odmenami, úľavou na úväzku či inými formami, je zárukou fungovania „kočnerovského“ systému, v ktorom sa potláčajú akékoľvek demokratické výsady a nahrádzajú sa hľadaním špiny na nepohodlných. Zložka s názvom „Prísne tajné“ sa tak za celé roky naplní mnohými kompromitujúcimi informáciami, neraz i z osobného života daného jedinca. Nechýbajú ani „pikošky“ z jeho súkromia. Keďže ich použitie vo forme dôkazového materiálu je komplikovanejšie, pozornosť „kočnerovcov“ sa zväčša sústreďuje na tie informácie, ktoré sú nepriestrelné, vedia nimi pritlačiť neprispôsobivého zamestnanca k stene a usvedčiť ho z porušenia pracovnej disciplíny.

Samozrejme, nič nenechávajú len na náhodu. Spoliehať sa na donášačov nemusí vždy priniesť očakávané výsledky. Preto si v archíve starostlivo zhromažďujú aj vlastné dôkazy, ktoré by neskôr mohli použiť. Funguje to celkom jednoducho a nenápadne. Najskôr si svoju obeť omotajú okolo krku. Nešťastníka pristihnú pri tom, že meškal na vyučovaciu hodinu alebo do práce... svojich žiakov pustil skôr domov...  nenahodil v zadanom termíne známky do PC... fajčil v sklade... neprimerane vynadal žiakovi... neprišiel na službu do jedálne...  na exkurzii opustil žiacku skupinu... odišiel zo školy bez priepustky... alebo sa dozvedia o vážnejších incidentoch, napríklad, že sa opil na výlete... na lyžiarskom sexuálne obťažoval žiačku... fajčil spoločne so žiakmi... od rodiča prijal úplatok... vyfackal žiaka v kabinete...

Skutok zahladíme - ale iba dovtedy, kým budeš počúvať

Potom, keď ho majú takpovediac v hrsti, mu povedia niečo v tom zmysle „neboj sa, ja to nikomu nepoviem, zostane to medzi nami..." V skutočnosti však jeho previnenie zostane zahladené iba do chvíle, keď mu ho bude potrebné znovu pripomenúť, a to z dôvodu, že si dovolil myslieť a kritizovať viac, než mu to dovoľuje jeho spoločenský status podriadeného.  A vtedy odrazu zaznejú slová „ty si mal pomer so žiačkou, ale ja som ťa podržal...“ alebo „všetci mi môžu dosvedčiť, že ťa videli piť v kabinete...“ a z odvážneho rebela sa razom stane iba kreatúra ľudskej bytosti, zahnaná do kúta, prinútená vyrovnať sa so svojím starým hriechom, o ktorom sa mylne domnievala, že je už dávno zabudnutý.  

Vyťahovanie špiny na druhých má totiž okrem základnej funkcie – donútiť dotyčného podriadiť sa a mlčať - aj výrazný psychologický účinok. Obvinený učiteľ(ka) sa cíti ako rozšliapaný červ, jeho sebaúcta je otrasená, začne pomýšľať na odchod zo školy... Vie, že jeho osud je už v rukách „kočnerovcov“ a niet úniku z pasce, v ktorej sa ocitol. Ďalšie pôsobenie na škole mu môže kedykoľvek priniesť ešte väčšiu hanbu, keď sa raz všetko prevalí a kompromitujúce dôkazy sa objavia na verejnosti.

Verejnú mienku ovplyvníme

Verejná mienka, zvlášť, ak ide o školské prostredie, je veľmi ľahko ovplyvniteľná. Dobrá povesť učiteľa je ako krehká porcelánová váza, ktorá sa môže rozbiť už pri nepatrnom dotyku. Zvlášť, ak jej v tom niekto dopomôže. Keď nezaberú intrigy ani zámerné podsúvanie nepravdivých informácií členom pedagogického kolektívu, „kočnerovci“ siahnu po iných nástrojoch diskreditácie nepohodlného jedinca. Medzi najspoľahlivejšie prostriedky kompromitovania patrí rozširovanie internetovej špiny medzi žiakmi a rodičmi danej školy. Vďaka falošným profilom na sociálnych sieťach je možné pohodlne a z bezpečia šíriť klamstvá, či už verejne, alebo prostredníctvom súkromných správ. A tak sa aj z čestného učiteľa môže razom stať pedofil alebo narkoman, z neprispôsobivej učiteľky alkoholička, psychiatrický pacient, či dokonca pracovníčka poskytujúca erotické služby. Šanca obrániť svoju česť pred takým typom znevažujúcich informácií je zväčša nízka. Obeť o ich šírení nemusí ani tušiť a ľudia majú vo zvyku nekriticky prijímať obsahy neoverených správ, hlavne tých s pikantným obsahom. Keď je už špina von, učiteľ(ka) už len ťažko dokáže prelomiť hrádzu nedôvery a pochybností zo strany rodičov, žiakov či známych, ktorá sa vďaka šírenému hoaxu vytvorila prakticky zo dňa deň. Zároveň sa tým vytvorí živná pôda na ďalšie šírenie nepravdivých informácií a zdiskreditovaný učiteľ(ka) sa pod tlakom verejnej mienky rozhodne radšej zo školy odísť. V prostredí, kde jediná „pikoška“ dokáže ovplyvniť väčšinu a zničiť povesť dobrého pedagóga, je nemožné preukázať svoju nevinu a naďalej tam pôsobiť.

Nahrávacie zariadenia použijeme

K sofistikovanejším spôsobom manipulácie, uchovávania dôkazov voči „nespoľahlivým“ jedincom v školskom prostredí patrí tiež monitorovanie osôb prostredníctvom moderných technológií. Kamera v triede nemusí byť prioritne určená len na ochranu učiteľa pred žiakmi, ale môže slúžiť aj ako usvedčujúci dôkaz o jeho neschopnosti viesť vyučovaciu hodinu, neskorom príchode či predčasnom odchode, uvoľnenej atmosfére na hodine... Legislatíva síce zakazuje zaznamenávať zvuk v triede, povolené je iba vyhotovovať obrazový záznam, nuž ale kto kontroluje, či je všetko v súlade so zákonom? A tak Veľký brat z Orwellovho románu 1984 v modernom „kočnerovskom“ podaní stále  pozorne bdie nad nič netušiacimi podriadenými a zhromažďuje si o nich kompromitujúce záznamy, ktoré v prípade, že budú „robiť problémy“, proti nim použije. Nielen zábery z kamier sú vďačným spôsobom kompromitácie. Rovnako účinné sú aj zvukové záznamy z mobilného telefónu, ktoré v dnešnej dobe nie je vôbec ťažké vyhotoviť. Nahrávka z rozhovoru pri osobnom stretnutí, keď sa jedinec k niečomu priznáva či donáša na svojich kolegov, môže v správny čas poslúžiť ako donucovací prostriedok k zvýšeniu intenzity jeho lojality voči nadriadenému. V prípade odmietnutia sa z kolegu-priateľa v okamihu stane odhalený udavač.

K diskreditácii nepohodlných osôb veľmi radi prispievajú aj niektorí žiaci, ktorí na hodine natáčajú mobilmi svojich učiteľov v chúlostivých situáciách a tieto záznamy potom buď nechajú kolovať po internete, alebo sa „úplne náhodou“ dostanú do tajného archívu „kočnerovcov“. Ak sú scény z vyučovacej hodiny dostatočne „pikantné“, majú veľkú šancu obohatiť pestrú a cennú zbierku kompromitujúcich materiálov založených v riaditeľovom trezore.

Pikantnosti súčasťou atómového kufríka

Hľadanie špiny na druhých však nemusí byť iba prioritou tých, ktorí diktujú podmienky života ostatným. Tento spôsob diskreditácie a spoločenskej likvidácie radi využívajú medzi sebou aj samotní „kočnerovci“. Predovšetkým im to zabezpečuje vzájomnú kontrolu a zaručuje ich nedotknuteľnosť. „Ty máš niečo na mňa, ja mám niečo na teba.“ V prípade vlastného ohrozenia sú schopní použiť zhromaždené dôkazy aj proti svojmu, doposiaľ spoľahlivému a vernému spoločníkovi. A tak sa ľahko môže stať, že sa znenazdania kdesi na stole objavia informácie o tom, ako vo verejnom obstarávaní zázračne zvíťazila firma rodinného príslušníka riaditeľa školy... ako škola platila za právne služby nemalé sumy... ako sa zamestnancom nepreplácali cestovné príkazy... ako sa kamuflovala dochádzka... ako sa bez výberového konania prijali na školu známi zriaďovateľa... ako sa viedli fiktívne krúžky... ako sa fakturoval stavebný materiál, ktorý nikdy nebol použitý na rekonštrukciu telocvične... ako si niektorí prerozdeľovali odmeny... ako sa falšovali záznamy v účtovníctve či triednych knihách... ale aj informácie intímnejšieho charakteru, z ktorých sa dá potom ľahko dedukovať, prečo bola jedna zo zamestnankýň zvýhodňovaná na úkor iných... prečo na pohovor do riaditeľne chodia tie isté žiačky... čo sa stalo na služobnej ceste v hotelovej izbe... ako to vlastne bolo s alkoholickým delíriom počas konferencie...

Kšefty zbližujú

Synergický efekt medzi „kočnerovcami“ však funguje väčšinou dokonale, bezchybne a po celé roky. Aby niektorý z nich začal hovoriť, musel by mať na to veľmi vážny dôvod. Kšefty, či už vo veľkom, alebo v malom, vždy zbližujú a spájajú. Skutočnosť, že sú v nich všetci namočení a spoluzúčastňovali sa na ich príprave a realizácii, je zároveň zárukou toho, že nikto z nich neprehovorí. Dôležité je dodržiavať vzájomné nepísané dohody v zmysle "ja pomôžem tebe, ty pomôžeš mne." Rovnako to platí aj v prípade zmanipulovaných výberových konaní, dosadených riaditeľov škôl. 

Výrok M. Kočnera adresovaný zavraždenému novinárovi J. Kuciakovi „každý má za nechtami špinu“ je mrazivým, ale pravdivým svedectvom o absurdnosti systému, v ktorom sa jedinec stáva iba hračkou v rukách iných, no zároveň dôkazom absolútnej bezmocnosti spoločnosti voči zaužívaným „kočnerovským praktikám“.

Pokračovanie v praktikách nabudúce.

 

Kočnerovské praktiky v našom školstve. Praktika č. 1: Vytvor sieť kontaktov

Kočnerovské praktiky v našom školstve. Praktika č. 2: Zákon neporušuj, iba znásilňuj

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?