Kočnerovské praktiky v našom školstve. Praktika č. 2: Zákon neporušuj, iba znásilňuj

Autor: Oto Žarnay | 18.11.2019 o 6:44 | (upravené 21.11.2019 o 7:29) Karma článku: 10,02 | Prečítané:  4350x

V čase morálneho rozkladu, keď sa právny štát otriasa v základoch a devalvujú sa samotné piliere demokracie, predstavuje spoločnosť ohrozenie práv každého z nás. Či chceme, alebo nie, ocitli sme sa v kočnerovskej dobe...

Pohybovať sa na hrane zákona a bez následkov prechádzať kontrolami patrí k špecialitám „kočnerovských“ praktík. Navonok všetko vyzerá byť v poriadku a v súlade so zákonom. Škola funguje, ako má, vykazujú sa výsledky, neevidujú sa žiadne sťažnosti, zriaďovateľ v dobrej viere, že nastavené mechanizmy nevykazujú žiadne anomálie, venuje svoju pozornosť iným problémom, čo však vyhovuje tým jedincom, ktorí sa nenápadne pokúšajú znásilňovať demokraciu v duchu hesla: „Kto má moc, môže všetko“. Ak by sa aj prípadne na niečo prišlo, bude ťažké preukázať úmysel obísť zákon, všetko sa dá predsa vysvetliť, zdôvodniť, papierovo doladiť, aby sa tieň podozrenia rozplynul. Vždy sa nájdu takí, ktorí pomôžu, prípadne aj „biele kone“, na ktorých sa to potom hodí, keď sa náhodou preukáže, že podstatou zistených skutočností nebola neznalosť zákona, ale vopred pripravený plán s presným postupom a jasným cieľom.

Ako naložiť s vrtákmi

Kočnerovci v školstve dobre vedia, že im hrá do kariet nízke právne vedomie učiteľskej obce a ostatných zamestnancov školy. Učiteľ je natoľko zamestnaný svojimi každodennými povinnosťami a výchovou v triedach, že mu nezostáva čas a ani chuť na čítanie Zákonníka práce či inej legislatívy. V skutočnosti, až keď sa niečo vážne na škole stane alebo jemu samotnému sa postaví do cesty nespravodlivosť, začne sa viac zaujímať o svoje práva (tie cudzie ho natoľko nezaujímajú). Dôsledkom takého nízkeho právneho vedomia je ľahšie manipulovanie a ovládanie pedagogických kolektívov zo strany vedenia školy. Veď, kto mlčí, je zrejme spokojný. A keď už hrozí, že sa niečo prevalí, lebo nejaký „vrták“ vo voľnom čase začal skúmať faktúry, zmluvy zverejnené na stránke školy alebo sa viac zaujímať o Zákonník práce, stopy sa rýchlo zametú a papierovo sa dá všetko do poriadku. Na nástenke v zborovni sa odrazu objavia dokumenty, ktoré tam doposiaľ neboli, hoci tam mali už dávno visieť, v PC záznamoch sa urobia menšie zmeny, v katalógoch pribudnú nové (stratené) záznamy...

A všetko vyzerá tak, ako by sa vôbec nič nestalo. Samozrejme, s „vrtákom“ sa potom urobí poriadok, ale až neskôr, keď už nebude hroziť ďalšia kontrola na škole a nikto nebude vedenie školy podozrievať z úmyslu pomstiť sa „nevďačníkovi“, ktorý vytŕčal z davu pasívnych a osudu odovzdaných členov kolektívu. Stačí zopár nastrčených porušení pracovnej disciplíny a všetko je papierovo čisté. Ani tu sa „kočnerovci“ nemusia cítiť ohrození a obávať sa možných následkov. Zákon neporušili, len ho znovu znásilnili. Dobre vedia, že vyhodený zamestnanec nebude z finančných dôvodov vyhľadávať advokáta a míňať ťažko zarobené peniaze na súdny spor so školou. A ak by to aj náhodou urobil a nebodaj súdny spor vyhral, škodu vrátane ušlej mzdy uhradí zriaďovateľ a nebude vyvodená žiadna osobná (a už vôbec nie finančná) zodpovednosť voči vinníkom.

Zákony sa dajú znásilňovať všelijako, ale hlavne nenápadne a sofistikovane. Dôležité je nevzbudzovať zbytočnú pozornosť. Keď sa „kočnerovci“ budú tváriť, že sú transparentní a všetko prebieha v súlade s legislatívou, málokto príde na to, že aj taký Zákonník práce je pre nich len zdrapom papiera. A to, že firma, ktorá rekonštruuje školu, patrí bratovi či inému príbuznému riaditeľa školy, tiež nie je podstatné, pokiaľ sa to papierovo dá do poriadku. Ani to, keď platia za externé právne služby mesačný paušál právnikovi, ktorý zhodou okolností zastupuje viaceré školy v meste. Aj z peňazí, ktoré škola dostala v rámci projektu na výmenu okien, sa dá zázračným spôsobom určitá suma prečerpať na vynovenie riaditeľne alebo kabinetov. Počas rekonštrukcie školy je možné (po eliminovaní všetkých možných rizík) časť materiálu využiť aj na rôzne stavebné úpravy iných budov, patriacich súkromným osobám, u ktorých sa nevylučuje príbuzenský ani kamarátsky vzťah s „kočnerovcami“. Pravdepodobnosť, že sa o takéto „sponzorské“ stavby bude niekto zaujímať, je pritom veľmi malá. Fiktívne krúžky, na ktorých rovnako participujú kamaráti „kočnerovcov“, najčastejšie pod zámienkou zvyšovania telesnej zdatnosti mládeže, sú tiež dokonalou ukážkou zneužívania systému a spoločenského postavenia, rovnako ako aj lacné prenájmy školských priestorov pre známych za tzv. „ľudové ceny“.

Rodinkárstvo naše každodenné

Kamarátske a familiárne vzťahy, ktoré je navonok vždy ťažké odhaliť, predurčujú, aká zostava pedagogického zboru bude tvoriť históriu školy v nasledujúcich rokoch, či dokonca až desaťročiach. Pokiaľ manželka riaditeľa štátnej školy nie je jeho zástupkyňou (aj takýto ojedinelý prípad bol zaznamenaný), všetko je prakticky v súlade so zákonom. Kamarát zo štúdií, sesternica, teta, dcéra, bratranec z druhého kolena... a ďalší nespočetný výpočet príbuzenských vzťahov na malej ploche v školskom prostredí môže zohrať negatívnu úlohu, aj keď samotný vyučovací proces na tom ujmu neutrpí. Kamarátom a príbuzným sa ťažšie rozkazuje, ale ľahšie sa v nich podporuje lojalita, a to hlavne v prípadoch, keď je potrebné potlačiť zárodky vzdoru u ostatných nespokojných zamestnancov. Rodinkárstvo je zárukou bezpečia, istoty a bezstarostného prežívania.

Problém však nastáva vtedy, keď je potrebné prepúšťať. Najskôr, samozrejme, budú prepustení všetci, ktorí nezapadajú do siete rodinných a kamarátskych prepojení. Bez ohľadu na to, či sú rok pre odchodom do dôchodku, alebo sú samoživiteľmi, alebo majú odpracovaných vyše 20 rokov v školstve. Po tejto prvej vlne vyhodených už bude veľmi ťažké zvoliť nový kľúč, podľa ktorého budú „kočnerovci“ postupovať. Či prepustia príbuzného alebo kamaráta, negatívna odozva a možné dôsledky budú pre nich rovnaké. Vtedy je užitočné začať telefonovať svojim známym na iných školách, hlavne na tých, kde sa v dohľadnom čase majú konať výberové konania. Prípadne navštíviť toho správneho úradníka v pôsobnosti zriaďovateľa školy, ktorý z pozície svojej funkcie už zabezpečí, aby sa prepustená teta či kamarát dostali na to správne miesto.

Výberové konania pre "našich ľudí"

Na výberové konania potom prichádzajú kandidáti, ktorí v naivnej viere očakávajú, že sa im vďaka dosiahnutému vzdelaniu, kvalifikačným skúškam a získaným kreditom podarí obsadiť voľné pracovné miesto. Netušia pritom, že je už dávno vopred obsadené spriaznenou osobou a výberové konanie je len predstieraným divadelným predstavením, na ktorom musia zahrať svoju titulnú rolu oklamaného a poníženého učiteľa.

Samozrejme, platí to aj v prípadoch, keď má na voľné pracovné miesto zálusk niekto od zriaďovateľa. Ak potrebuje zamestnať známeho či niekoho z rodinných príslušníkov, má výsostné právo dosadiť na neobsadenú pozíciu svojho človeka. Nezriedka aj vytvorením nového miesta, napr. projektového manažéra, prípadne administratívneho pracovníka. „Kočnerovské“ vzťahy sú pritom tak navzájom popreplietané, že nikto zo zainteresovaných si nedovolí niečo namietať. Riaditeľ je nútený robiť zriaďovateľovi poslušného mopslíka, ktorý zo strachu ani nezašteká. A keby aj náhodou prejavil snahu vymaniť sa z mocenského zovretia svojho chlebodarcu, ten už nájde prostriedky na to, aby ho spacifikoval. Niekoľko vykonaných kontrol za sebou dokáže narobiť poriadny vietor a zistené nedostatky v papieroch (často aj malichernosti) postačia na vyvodenie dôsledkov alebo prípadne aspoň na zastrašenie nepoddajného jedinca. K obľúbeným spôsobom, ako zriaďovateľ môže riaditeľa školy držať vo vazalskej poslušnosti patrí napríklad aj jeho nevymenovanie do funkcie. Zriaďovateľ ho iba poverí vedením školy na obdobie 6 mesiacov a potom zakaždým túto lehotou predĺži. Po celý čas ho tak zámerne drží v neistote. Poverený riaditeľ nevie, kedy príde jeho čas a či sa vôbec dočká ďalšieho výberového konania. Ak by aj tento mechanizmus ovládania vyššou mocou zlyhal, v zálohe je stála možnosť zriaďovateľa použiť právo veta alebo nevydať zvolenému riaditeľovi školy dekrét o jeho menovaní do funkcie, čím sa de facto nestáva štatutárnym zástupcom školy a v prípade potreby je ľahko odvolateľný.

Keď príde Mikuláš...

Vazalská poslušnosť sa dá vynútiť aj pomocou inej, oveľa sofistikovanejšej, „kočnerovskej“ metódy. Zriaďovateľ, resp. jeho poverený zástupca, bude pravidelne rozdávať „mikulášske balíčky“ v podobe finančných odmien riaditeľom škôl a tí z vďačnosti budú plniť akékoľvek jeho želania. Dokonca, niektorí mu na základe obojstranne výhodnej dohody vždy vrátia časť z prevzatej odmeny, takže núdzou nebude trpieť ani on. A tak sú spokojné obe strany. Každá z tohto vzťahu istým spôsobom profituje a zároveň je každý každému zaviazaný.

Obdobnú skúsenosť majú, bohužiaľ, aj niektorí radoví učitelia, ktorí musia z vlastných odmien alebo osobných príplatkov odvádzať „výpalné“ svojmu nadriadenému. Buď pre rôzne výhody na pracovisku, alebo jednoducho preto, že by v opačnom prípade žiadnu odmenu nedostali. Dobrým spôsobom, ako ich k tomu donútiť, je aj vyhrážanie sa nepredĺžením pracovnej zmluvy. V okamihu, keď hrozí, že sa sofistikovaný mechanizmus prerozdeľovania peňazí prezradí, je potrebné urýchlene zbaviť sa nepohodlných svedkov a tí sú pod rôznymi zámienkami prepustení.

Škola ako priestor pre legislatívnych kreatívcov

Nápaditosť v narábaní s finančnými prostriedkami v školstve nepozná hraníc. Čo zákon vyslovene nezakazuje, je dovolené. Morálny aspekt je v tomto prípade nepodstatný. Keď sa kradne a podvádza v celom štáte vo veľkom, môže sa aj v takom mikropriestore, aký predstavuje škola. Hoci kredity sa už nedajú kupovať, stále sa dá podvádzať tak, že na povinných školeniach sú zapísané osoby, ktoré tam nechodia, alebo že za riaditeľa vypracuje atestačnú prácu jeho podriadený. S priznávaním a preplácaním nadčasov sa dajú robiť hotové zázraky a rovnako tak aj s odmenami či osobnými príplatkami. „Kočnerovci“ dobre vedia, že na to, aby sa v tom niekto dokázal zorientovať, potrebuje dostatok informácií ako aj vyznať sa v školskej legislatíve, a preto môžu bezstarostne prideľovať odmeny na základe vlastných kritérií (najčastejšie podľa stupňa lojality voči vedeniu). Obdobné pravidlo platí aj pri vytváraní a prerozdeľovaní úväzkov. Ak je niekto z podriadených na „odstrel“, zoberú sa mu hodiny alebo pridelí ďalších päť vyučovacích predmetov, ktoré nezvládne, prípadne na nich nemá ani kvalifikáciu. K často používaným spôsobom ovládania a manipulácie patrí aj predlžovanie pracovnej zmluvy po každom roku. Minimálne dva roky (ak to prežije) je čakateľ na istotu v podobe zmluvy na dobu neurčitú odkázaný na milosť a nemilosť vedenia školy, a preto si veľmi dobre premyslí, či bude za ten čas „vystrkovať rožky“.

Neznalosť zákona neospravedlňuje, zvlášť vo svete, kde platia „kočnerovské“ pravidlá. Pokiaľ sa právne vedomie učiteľov nezmení, svet (aj ten školský) sa bude aj naďalej rozdeľovať na mocných a ovládaných.

Pokračovanie v praktikách nabudúce.

Kočnerovské praktiky v našom školstve. Praktika č. 1: Vytvor sieť kontaktov

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?