Sedím na ministerstve (školstva) a je mi dobre

Autor: Oto Žarnay | 14.5.2019 o 6:27 | (upravené 14.5.2019 o 19:41) Karma článku: 4,96 | Prečítané:  1955x

Nový zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch (školský zákon), ktorý bol prijatý aj napriek protestom učiteľov a kritike odborníkov, vyvolal oprávnené diskusie o ďalšom postavení učiteľov a osude školstva na Slovensku.

Pôvodný názov známeho filmu Juraja Jakubiska Sedím na konári a je mi dobre by sa mohol stať obdobou inej činnosti - sedenia na ministerskej stoličke. Konkrétne tej, ktorú zohrieval nejeden slovenský minister školstva. Sedieť na konári či ministerstve je príjemné, ale len dovtedy, kým pohľad zhora nevystrieda bolestivý pád na zem. Napokon, o tom sa presvedčili už viacerí ministri. Až neskoro pochopili, že pozerať sa na problémy učiteľov z výšky, bez poznania ich reálneho života, sa môže kruto vypomstiť. 

Na Slovensku sme si už za tie roky zvykli na to, že ministri školstva sa menia ako na bežiacom páse. Väčšina z nich príde s nejakou novou víziou (aj keď to zvyčajne trvá dosť dlho), prípadne vlastnou reformou (zapadnutou v zásuvke), či rýchlo kvasenými nápadmi, ako zmeniť skostnatený systém vzdelávania, lebo však už aj hádam v Severnej Kórei učia lepšie ako na Slovensku. Títo novodobí ministerskí vizionári a reformátori, v prevažnej miere odrezaní od reálneho života a učiteľskej obce, sa snažia tvrdohlavo presadzovať vlastné predstavy o tom, akým smerom by sa slovenské školstvo malo uberať v nasledujúcich rokoch (či skôr desaťročiach). Neodradí ich ani odborná kritika, ani protestné petície, či nebodaj učitelia v čiernom postávajúci s transparentmi pred parlamentom. V duchu hesla, kto nejde s nami, ide proti nám, sa aj navzdory kritike a revolučným náladám púšťajú do boja s veternými mlynmi s jasným cieľom zvíťaziť, no mizivou šancou uspieť. Pretože práve ich izolovanosť, odtrhnutosť od učiteľskej obce, zotrvávanie v teplej škrupinke vlastnej neomylnosti a dokonalosti, ich stavia do roly generálov bez armády, ktorá už na začiatku pochopila, že nové zmeny a nariadenia nepovedú inam, iba ak do sebazničenia a strate ešte aj tých posledných istôt, ktoré jej zostali.

Ako recyklovať učiteľa (opis pracovného postupu)

Za 26 rokov od vzniku samostatnej Slovenskej republiky nebol vo funkcii hádam ani jeden minister školstva, ktorý by vzišiel z radov regionálneho školstva a rozumel problémom obyčajných radových učiteľov. Ani jeden minister, ktorý by si sám na vlastnej koži vyskúšal odučiť čo i len jeden mesiac na základnej či strednej škole, a to so všetkým, čo k tomu patrí.

Ale na to sme si už na Slovensku zvykli. Na školstvo je každý odborník a každý mu rozumie. A učiteľ je stále v pozícii testovacieho prototypu, s ktorým sa po každej výmene vlády či ministra školstva narába ako s hmotou, z ktorej treba vymodelovať hotový výrobok zodpovedajúci predstavám jeho tvorcu.

Nikto nepochybuje o tom, že školstvo na Slovensku potrebuje zmeny. Učitelia však nie sú ťažné kone spoločnosti, ktoré sa po každej výmene vládnej garnitúry dajú vymeniť za iné - mladšie, silnejšie, lepšie osedlané... Necitlivými krokmi, ktoré sú nadiktované zhora a nerešpektujú názor väčšiny učiteľskej obce, dosiahneme pravý opak. Zo školstva začnú odchádzať aj tí, ktorí boli doposiaľ presvedčení o správnosti svojho rozhodnutia stať sa pedagógom a prácu za katedrou mali radi. Táto spoločnosť degradovala učiteľa do úlohy štatistu - pasívneho vykonávateľa mocenských a politických rozhodnutí. Devalvovala nielen hodnotu vzdelania, ale samotnú učiteľskú profesiu.

Pripomienky, prosím, vhadzujte do skartovačky

Odpor značnej časti učiteľskej obce vyvolal nový zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch. Najskôr mali možnosť novelu zákona pripomienkovať. Potom sa ale situácia zmenila. V prvom čítaní poslanci parlamentu zákon schválili. Pred druhým čítaním sa dostal opäť na prerokovanie do výborov. V ich spoločnej správe sa odrazu objavilo 69 zmien a doplnkov k uvedenému zákonu. Tieto doplnky však zásadné pripomienky neriešili a v mnohých ohľadoch sa dali považovať len za kozmetické úpravy. Aj keď sa návrh zákona podstatne zmenil, možnosť ďalšieho pripomienkovania už učitelia nedostali. a zákon bol v druhom čítaní opäť schválený. Bez ohľadu na ich protesty či petíciu proti prijatiu tohto zákona, ktorú podpísalo viac ako 20-tisíc ľudí na Slovensku.

Poslednou inštanciou, ktorá mohla daný stav ešte zvrátiť, bol prezident SR, ktorý využil právo veta a zákon vrátil späť do parlamentu na opätovné prerokovanie, a to s odporúčaním, aby sa ako celok neschválil. Samozrejme, dalo sa očakávať, že poslanci vládnej koalície veto prezidenta prelomia (zmetú ako zvyčajne zo stola) a zákon opäť schvália, čo sa aj napokon potvrdilo. Znovu sa tak ukázalo, že bez dostatočného vypočutia pripomienok a následnej diskusie, ktorá by mohla dospieť aspoň ku kompromisu, ak nie konsenzu, ktorý sa premietne do samotného zákona, sa celý legislatívny proces stáva len formálnou fraškou. Presne tak, ako to bolo v prípade vetovaného zákona.

Zabudnite na kredity. Aj na svoje práva.

Plne sa stotožňujem s vyjadrením prezidenta republiky, ktorý parlamentom schválený zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch vetoval. Takto postavený zákon namiesto toho, aby stieral nerovnosti, znegoval to, čo už bolo priznané – kreditové príplatky, a tým aj diskriminačne kategorizoval zamestnancov. Ak sa vzdelávam, odborne rastiem, pracujem na sebe, nie je to len môj osobný záujem, ale aj zákonná požiadavka, ktorú musím ako učiteľ splniť. A ak zamestnávateľ na základe zákona po mne požaduje neustále vzdelávanie a zvyšovanie odbornosti, musí sa to odraziť i na mojom hodnotení, morálnom a najmä finančnom.

S povinnosťami sú spojené aj práva, a to nie jednostranne, ako sa nám tu dlhodobo snažia poniektorí nahovoriť, ale aj tu platí reciprocita. Áno, môžu poniektorí zainteresovaní i tí menej znalí namietať, že učiteľská profesia je o neustálom sledovaní vývinu a sebavzdelávaní, o neustálej práci na sebe samom, aby bolo čo odovzdávať ďalším generáciám a bolo možné dobre ich pripraviť do života. Súhlasím. Zrušme teda kredity, príplatky a iné finančné benefity. No jedným dychom dodávam, ale iba za podmienky, že ich tarifné platy nebudú výsmechom, ale skutočným ohodnotením ich práce, spoločenského postavenia a poslania, že samovzdelávanie bude ich nadšeným progresívnym prístupom a samozrejmosťou, a nie zákonnou povinnosťou. Nech nemusia bojovať o svoju existenciu, ale iba za nové poznatky. No pokiaľ tomu tak nie je, nemáme právo im tieto ich legitímne nároky akokoľvek krátiť, obmedzovať či nebodaj rušiť.         

Kto nejde s nadriadenými, ide proti nim

Pôvodný návrh tohto zákona obsahoval aj možnosť hodnotenia riaditeľov a vedúcich zamestnancov zo strany pedagógov. Množstvo prípadov z celého Slovenska dokazuje, že situácia na školách v oblasti medziľudských vzťahov nie je dobrá. Naopak, prípady bossingu pribúdajú a stávajú sa súčasťou každodenného života učiteľskej obce. Hodnotenie nadriadených mohlo zabezpečiť aspoň nejakú demokraciu a reciprocitu na pracovisku, pretože učiteľ v takýchto prípadoch vždy ťahá za kratší koniec. Spravidla sa jeho osud končí buď výpoveďou a dobrovoľným odchodom, alebo rozviazaním pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, zväčša pod zámienkou organizačných dôvodov.  Z nejasných dôvodov bol práve tento bod -  právo hodnotenia riaditeľov a vedúcich zamestnancov, zo zákona vypustený. Riaditeľ a zriaďovateľ sú tak aj naďalej nepostihnuteľní a zákon nezaručuje učiteľom dostatočnú ochranu pred bossingom. Naopak, zákon zvyšuje právomoci riaditeľa, ktoré brzdia proces demokratizácie školy a môžu viesť k výskytu sociálno-patologických javov.

Posledný zhasne svetlo 

Zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch, ktorý tak bezbolestne prešiel cez parlament, je ukážkovým príkladom toho, ako sa z pozície nadradenosti pristupuje k záujmom a názorom pedagógov na Slovensku. Z protestujúcich učiteľov si navrhovatelia s podporou koaličnej väčšiny, ktorá zákon politicky prikryla, znovu urobili iba fackovacích panákov. Ešte aj ich predtým priznané práva boli pošliapané. Dokedy nový zákon vydrží, či sa v praxi ujme a či sa s ním vôbec učitelia niekedy stotožnia, ukáže len čas. Medzitým prídu noví ministri školstva, noví teoretici s idealistickými predstavami o všestranne rozvinutých učiteľoch, noví experimentátori, ktorí na základe niekoľkých vlastných úspešných projektov zhodnotia prácu väčšiny pedagógov ako zlú, zastaranú, nudnú, nemodernú... A učiteľov bude stále menej a menej, pretože sa už nebudú chcieť donekonečna prispôsobovať a podriaďovať ďalším zmenám, ktoré v konečnom dôsledku nebudú zlepšovať ich pracovné podmienky, a tým aj kvalitu vzdelávania, zvyšovať ich finančné ocenenie a status v spoločnosti, ale naopak, komplikovať im prácu a celkovo ich demotivovať. A frustrovaný učiteľ radšej zo školstva odíde, ako by si mal donekonečna nechať skákať po hlave.

Sedieť na konári a dívať sa na svet zhora, je príjemným pocitom pre každého. Aj pre ministra školstva. No len dovtedy, kým jeho skreslené predstavy o svete pod ním nenahradí bolestivý pád do reality zvanej ŽIVOT.

 

 

 

 


 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Samuel Marec - Fórum

Takto bude vyzerať koniec budúcnosti (píše Samo Marec)

Ako v boji proti klimatickej zmene neuspejeme práve preto, že sme ľudia.

Píše Marek Maďarič

Nadávať na Fica nie je výučný list (píše Marek Maďarič)

Výmena vlády je zrelá, ale nie istá.

Tesco ustupuje. Na Kamennom námestí zostane už iba v suteréne

Koncom roka ho v bývalom Priore nahradia nové prevádzky.


Už ste čítali?